Rozhovor na téma: Jak si nastavit osobní hranice

Osobní hranice řešíme hodně často v souvislosti s osobním životem a jeho spokojeností, přesto to není něco, s čím bychom utíkali za doktorem. Spíše s tím tak nějak žijeme a postupně se učíme JAK reagovat “jinak”. 

O tom, co pro sebe můžeme začít dělat, jsem se bavila s koučem Stepanem Galdíkem, který je naším hostem také v Koučovně online už 7.2. 2022 a vy se můžete na tento rozhovor podívat naživo nebo ze záznamu na kanálu Youtube Najdi kouče. 

Stepane, jak ses vlastně dostal k tématu osobních hranic?

Osobné hranice sú niečo, s čím som sám vo svojom súkromnom živote dosť bojoval. Z čias mojej adolescencie si pamätám ako mi jeden z mojich najlepších kamarátov často vravel, že som príliš submisívny a, že si nedokážem presadiť svoje. Mal pravdu, a trvalo mi mnoho rokov kým som sa naučil vyjadrovať to, čo mám naozaj na srdci. 

V rámci mojej koučingovej praxe som si už po krátkom čase všimol, že veľká časť mojich klientov s témou osobných hraníc dosť bojuje. Aj keď je dosť zriedkavé, že klient prichádza do koučingu s tým, že chce popracovať na svojich hraniciach, častokrát je za agendou, s ktorou človek prichádza, práve absencia osobných hraníc. Z tohto dôvodu som sa začal do tejto témy ponárať hlbšie a to nielen teoreticky ale aj tak, že som s hranicami začal viac experimentovať aj vo svojom živote. 

Jak se dostal ke koučinku? 

Ku koučingu som sa dostal v roku 2020 kedy som začal svoj tréning cez Mindfulness coaching school – akreditovanú koučingovú školu v USA. Už niekoľko rokov pred tým som cítil, že ma moja vtedajšia profesia neuspokojovala a potreboval som začať niečo zmysluplnejšie. Moja inklinácia ku koučingu do značnej miery vyplynula z mojej dlhoročnej meditačnej praxe, zvedavosti ako pracuje ľudská myseľ, ale aj dlhej cesty sebazdokonaľovania smerom k úplnému sebaprijatiu. 

“Osobní hranice je jedno ze základních témat při budování určitého vztahu sám/sama k sobě.“

Je velmi obsáhlé – mohl bys nám představit to téma – proč si ho vlastně všímáme a proč vzbuzuje tolik zájmu? 

Téma osobných hraníc rezonuje v internetovom priestore veľmi silne. Stačí si len dať do Googlu “personal boundaries” a vyhodí vám to tisíce článkov na túto tému. Nebude to náhoda. To ako dokážeme identifikovať, komunikovať, ale aj si naše hranice udržať priamo vplýva na náš blahobyt, životné naplnenie, ale predovšetkým kvalitu vzťahov s ľuďmi okolo nás. Ak máme zdravo nastavené hranice, zvyšuje to naše sebavedomie, sme viac v kontakte so svojimi potrebami, cítime menej hnevu, frustrácie a odporu voči ostatným, venujeme čas veciam, ktorým sa naozaj chceme venovať a vnáša to do našich vzťahov bezpečie a transparentnosť. 

Asi teda väčšina z nás intuitívne rozumie tomu, prečo sú hranice tak dôležité. Horšie už je to s tým ako reálne s nimi dokážeme aj pracovať. 

Jak to vypadá, když člověk nemá nastaveny hranice?

Asi to bude záležať na tom, že do akej miery ten človek nemá hranice, pretoźe len málokto nemá absolútne žiadne hranice. Medzi také bežné symptómy absencie hraníc patri to, že človek dosť často prežíva negatívne emócie ako už spomínaný hnev, frustráciu alebo odpor. Ďalej sem patrí tendencia sa správať pasívno agresívne, čo je vlastne pochopiteľná stratégia na znovuzískanie moci nad situáciou. Môžu to byť aj somatické prejavy ako napr. bolesť v žalúdku. Človek s chabými hranicami sa často cíti byť manipulovaný a využívaný, avšak nedokáže sa tomu rázne postaviť. Rovnako jebežné, že si takýto človek nedokáže dopriať starostlivosť o seba bez pocitu viny a má pocit, že zodpovedá primárne za blahobyt a šťastie ľudí okolo seba. 

Jaké máme často předsudky k osobním hranicím?

Skôr by som v tomto prípade hovoril o naratívoch, ako o predsudkoch. Medzi také najbežnejšie patrí viera, že ak si nastavím hranice, tak ma ostatní nebudú mať radi, alebo, že stratím ich priazeň. Tento naratív má svoje korene v našej evolúcii kde v istom bode ľudstva bolo životne dôležité, aby nás istí členovia skupiny, do ktorej patríme, vnímali pozitívne. Opak mohol znamenať vylúčenie zo skupiny prípadne aj smrť. 

Medzi ďalšie bežné naratívy patrí hlboké presvedčenie, že naplňovanie vlastných potrieb je sebecké, potom, že ak poviem nie, tak ľudia ma budú posudzovať, prípadne, že ľudia ma budú mať radi, len ak sa budem správať tak, ako to oni chcú. 

Co se musím jako první naučit, kdy si chci nastavit hranice?

Ja vo svojom programe hovorím o troch typoch sebapoznania, ktoré ak mám, tak bude pre mňa nastavovanie hraníc jednoduchšie. Hovoríme teda o sebapoznaní na úrovni našich potrieb a hodnôt, na základe ktorého rozumieme tomu, čo v danej chvíli potrebujeme, a čo je pre nás dôležité. Potom hovoríme o emocionálnom sebapoznaní, kam patrí chápanie našich emócií a schopnosť sa emočne regulovať. Tento typ sebapoznania je veľmi dôležitý, pretože ak nemáme zvládnuté svoje emócie, tak bude nastavovanie hraníc pre nás oveľa ťažšie. No a do tretice hovoríme o samotnom poznaní toho, kde ležie naše hranice, ktoré vyplýva hlavne z poznania našich potrieb a hodnôt.

To však neznamená, že nemôžme začať pracovať na našich hraniciach bez prehlbovania týchto troch typov sebapoznania. Na úvod nám stačí dostatočná motivácia, ktorú ja klientom pomáham nadobudnúť napríklad tak, že sa ich opýtam otázku, že akú cenu musím daný človek v živote platiť za to, že nemá dostatočné hranice, prípadne, že aký by bol jeho život ak, by mal zdravé hranice. Taktiež môže pomôcť ak si jednoducho uvedomíme, že úsilie a diskomfort, ktorý vynaložíme na prácu s hranicami bude z pravidla menší, ako pri nekonečnom vystavovaní sa následkom vyplývajúcim z absencie hraníc. 

Jak poznám, že jsem si ustála svoje hranice?

To sa dá spoznať tak, že človek cíti, že má kontrolu nad situáciou, necíti bezmocnosť, ale práveže sa cíti sebavedomo. Takisto je pre nás jednoduchšie cítiť súcit s človekom, ak si voči nemu vieme vytýčiť hranice, pretože naše vnímanie nie je zatemnené ťaživými emóciami. Vo vzťahoch sa to prejavuje prehĺbením intimity, dôvery a vzájomného pocitu bezpečia. 

Jaké koučovací otázky si mohu sama sobě jako laik položit, když se budu chtít zabývat nastavení si osobních hranic?

Okrem tých dvoch, ktoré som už spomenul, by to mohli byť otázky ako: “Aké sú moje najpravdepodobnejšie prekážky pri nastavovaní hraníc, a čo mi najviac pomáha ich prekonať?”, “Aké sú moje symptómy toho, že niekto prekročil moje hranice?”, “Aké vnútorné naratívy mi bránia v nastavovaní hraníc?” alebo “Aké sú moje najväčšie prekážky pre starostlivosť o samého seba?”

Připravila Lenka Kellnerová